Počas zazenu nie je Myseľ (prekladané tiež ako „Duch“) ani vonku ani vo vnútri. Preto sú oči na polovicu privreté. Dobrá vzdialenosť pre všetkých tak, aby boli oči privreté, je približne jeden meter pred vami. Takýmto spôsobom nenachádzame Myseľ ani vonku ani vo vnútri. Ostáva len zdroj.
Ani vonku ani vo vnútri nie je nič, čo by sme mali hľadať.
To je najvyššie učenie.
Všetci hľadajú Myseľ, všetci hovoria o Mysli. Ale naozaj existuje? Aká je jej forma? Akú má farbu? Aká je jej podstata?
Skutočná Myseľ je zdroj, ktorý žiari od dávna. Myseľ, ktorá emanuje zo zdroja, nepozná ten zdroj. Nie je potrebné poznať zdroj Mysľou. Rovnako ako odraz v zrkadle nepotrebuje poznať formu, ktorá sa na ňho pozerá. Keď už nie je Myseľ, zdroj sa odráža sám v sebe. Túžba poznať Myseľ by bola viera v to, že všetky odrazy mesiaca vo vodách sú mesiac. Odraz mesiaca nie je mesiac.
Všetky javy, ktoré sa objavujú na tomto svete sú odraz zdroja.
To je nemenná pravda.

Každopádne, dnešný svet sa až tak nezmenil. Vždy ho nesie zem. To nebo spoločne so slnkom a mesiacom sa vždy podieľajú na tvorbe ročných období. Voda tečie svojím rytmom. Hory sú stále horami. A ľudia sú tým, čím sú. Lietadlo tým, čím je. Dokonca aj keď sa zdá, že sa človek vyvíja, aj keď sa zdá, že napomáha evolúcii materiálneho sveta okolo seba, okrem toho všetkého, sú to stále tie isté schémy, ktoré to riadia: strach bude vždy strach, pochybnosť bude vždy pochybnosť, túžba, hnev, láska,…
V tom zmysle, ak je človek tvorcom, zriedka kedy sa stáva, aby bol svojím vlastným tvorcom. Človek má tendenciu považovať sa za sluhu svojho umenia alebo diela. Ale v skutočnosti je sám sebe dielo, ktoré je nutné dokončiť. Sám je výtvor pre študovanie a realizovanie.
Väčšina bytostí na to zabúda.
Ak človek preniká do zdroja, rozumie, že je čistý od počiatku a chápajúc to, uskutočňuje to, že tento zdroj je čistý vo všetkých bytostiach. A vtedy nedovoľuje, aby ho zneužívali formy a charakteristiky. Je úplne pokojný. A takto pokojný upokojuje ostatných bez toho, aby si to sám osobne uvedomil. Nesúdi ani rozmer dobra, či zla, krásneho alebo škaredého. Samozrejme, jeho myšlienky budú pokračovať v sklone kategorizovať, rozdeľovať a mechanicky opakovať dualizmus, ktorý je myšlienkam vlastný, ale už nebude od toho všetkého závislý.
Zdroj ostáva pokojný.
Nemôžeme skoncovať s myšlienkami. Tak ako nebo nemôže skoncovať s mrakmi, ktoré ako sa zdá ho zacláňajú. Aj keď sa to stane, nebo vždy ostáva priezračné a jasné. Mraky nemôžu uväzniť nebo. Tak isto myšlienky nemôžu uväzniť zdroj. Len myšlienka môže uväzniť samu seba. To je výtvor karmy. Len myšlienka cez myšlienku. Okrem tohto zdroj ostáva čistý. Teda neexistuje niečo také ako prvotný hriech. Prvotný hriech nie je, pretože od počiatku žiari len zdroj.
Iba myšlienka môže spútať samu seba. Ale existuje ona naozaj? Má nejakú podstatu?
Jej podstata je zdroj. Ako teda môže zablúdiť alebo upadnúť do pekla?
Akým spôsobom môže odraz v zrkadle zablúdiť, keď forma pred zrkadlom ostáva pokojná?
Odraz v zrkadle neexistuje sám o sebe, ako by teda mohol zablúdiť. Ako by mohla myšlienka, ktorá taktiež nemá vlastnú existenciu, blúdiť.
Teda, Myseľ je čistý sen. Myseľ sní samú seba. Teda, nelipnite na Mysli, lebo je len sen.

Počas zazenu Myseľ prestáva snívať a vracia sa k tichu, k zdroju. Niet už pre ňu posudzovanie rozmeru dobra, či zla, krásy alebo ohavnosti. Vracia sa a prebýva v lone Tathagátha. Slovo Tathagátha znie tak trochu divne a tajomne, ale neoznačuje nič viac len zdroj.
Ale či som skutočne tá myšlienka? Keď stojím pred zrkadlom, je odraz mnou alebo som ja odraz? Sú Myseľ a myšlienky naozaj mnou?
Sú určite mnou.
No ja nie som tými myšlienkami ani mysľou. Nie som ničím čo je premenlivé, netrvalé, čo má pred a po.
Taktiež: som to premenlivé, netrvalé a zanikajúce telo? Nie som to veľké telo alebo veľký pokojný zdroj?
Hĺbka oceánu je pokojná, hluk robia len vlny. Teda, telo-myseľ sa mení, prichádza odchádza, ale nemá žiadnu podstatu. Existuje len objavenie a miznutie ako odraz v zrkadle. A vlny hneď ako sa vyčerpajú, vracajú sa do svojho zdroja. Taktiež človek, narodí sa, narobí veľký hluk a potom zmizne. Ale naozaj sa objaví a potom zmizne. Zdroj nemá ani začiatok, ani koniec. Ak je to tak, potom je človek pred svojím narodením zdroj, počas svojej existencie je zdroj, po svojom zmiznutí je zdroj.

Prvý záver: tak teda, jav - človek sa nelíši od zdroja. Nie je ničím iným ako zdroj troch časov.
Musíme pochopiť, že všetky javy sú zdroj, ako jeho viditeľný prejav.
Nemali by sme teda formu ani zamietať ani zanedbávať, ale rozpoznať ju a uznať za formu a farbu samotného zdroja.
To je základný bod.
Ak zanedbáme tento bod, pôjdeme zlým smerom. Budeme sa hnať za zdrojom, stanúc sa nihilistami. Alebo zanedbáme zdroj a stratíme sa v javoch.

Teda, druhý záver: keď sa zdroj a javy aktualizujú, vtedy sa prebúdzame k veľkej skutočnosti. Počas zazenu sa zdroj a javy aktualizujú.
Zdroj žije v temnote formy. Preto forma nepozná zdroj. Teda, naša skutočná prirodzenosť je nevedomosť. Skutočné svetlo je nevedomosť. Nehľadajte teda svetlo vo svetle. To vďaka nevedomosti môžeme uvidieť svetlo.

Tretí záver: ako napísal Sekitó Kisen v Sandókai: v temnote existuje svetlo a vo svetle existuje temnota.
A nakoniec: Tieň borovice závisí od jasnosti mesiaca.
Táto veta: „Tieň borovice závisí od jasnosti mesiaca.“ je celé tajomstvo zenu a realitou skutočnosti. Pochopenie tohto je Satori.
Pôvod slova Satori je zo Sanskritu v slove „Sat“. Sat v Sanskrite znamená absolútne bytie. A Satori pochádza s japonského „Satoru“, ktoré znamená rozpoznať. Nejde o nejaké pochopenie alebo poznanie, ale nie je rozdiel medzi odhaľovaným predmetom a tým, kto ho odhaľuje. Teda Sat – absolútne bytie, Satori, Satoru – rozpoznať absolútno.
Ako to urobiť? Nájdeme Sat, Sattva – rovnováha, prostota, pokoj a pokojná myseľ a nakoniec Sat, Satia – naozajstné, skutočné, autentické, reálne, verné svojmu zdroju.

Vystrite chrbát, uvoľnite sa.
Keď začína Cesta, hlava sa stáva kolenami. Keď pokračujeme, pokračujeme, kolená sa stávajú hlavou. Myslíme si, že to trpí hlava. Ale na konci sa znova hlava stáva kolenami a stanú sa jedným, koniec boja medzi hlavou a kolenami. Samozrejme, utrpenie kolien pochádza z utrpenia hlavy – mysle.