Krasopis Oblaky a voda (Nuage et Eau)

Mali by sme rozvíjať jemnosť oblakov a plynulosť ducha „vody“. A to prostredníctvom vedomého písania tým, že do neho úplne vložíme telo i ducha, aby sme mohli prepísať samých seba a zmeniť svoje vlastnosti, ktoré nám bránia byť v harmónii s ostatnými bytosťami a vecami. Starovekí Gréci hovorili o „Kallos Graphein“ - krásnom písme.
Písať je predovšetkým vyjadrovať svoju skutočnú prirodzenosť, prirodzenosť obrazov, znakov a kódov, ktoré ľudia používali dávno pred jazykom. Vyjadrovanie sa gestami písania nás donúti vstúpiť do ticha myšlienok, pretože vo chvíli kedy píšeme, minulosť ani budúcnosť už neexistujú. Čas roztržitej a rozptýlenej myšlienky sa završuje.
Čas je myšlienka s pred, „minulosťou“, a po, „budúcnosťou“.
Tu sa čas s každým ťahom pera neustále obnovuje.
Obnovenie seba samého nás prinúti vyjsť z opakujúcej sa a únavnej pamäti. V tomto zmysle je písanie rovnocenné so Sedom Buddhu. Postoj tela a ducha musí byť samozrejme správny, v tom zmysle, že rovnako ako telo, tak aj duch sú úplne ponorené do písania, až do okamihu, keď nás písmo prestupuje a prepisuje nás. Tým, že sa prepisujeme, spoznávame samých seba. Je to ako postaviť sa pred zrkadlo, aby sme kontemplovali samých seba. Prostredníctvom písania môžeme opravovať samých seba, pozorovať všetky aspekty nášho ducha. Pri písaní sa nesnažíme byť dobrým kaligrafom, ani neusilujeme o „krásne písmo“. Vkladáme do písmen ich pravé rysy a do svojho ducha skutočný priestor pokoja a šťastia. Keď sa naše rušivé prekážky zmenia v oblaky a vodu, potom sa naše písmo stane krásnym samým osobe.

Tento štýl bol prevzatý z amerického Spenceriana a Zaneriana, ktorí sami vychádzali
z abecedy anglického copperplate a okrasného francúzskeho unciálneho písma.

Oblaky a voda sú prirodzenosťou nášho bytia na tomto svete, pretože všetko je z podstaty prázdne a plynie bez stôp.